22. júna 2014

Film - Na vine sú hviezdy

Tak som sa konečne dokopala k napísaniu tohto článku, ktorý sa tu mal zjaviť hneď deň po tom, ako som bola v kine.

Ale to máte tak, keď je tu niekto neskutočne lenivý má niekto veľa povinností v škole. Ale škola sa skončila!!! Aspoň obrazne povedané, známky mám uzavreté a naozaj som to dotiahla tak, ako som chcela. Také pekné vysvedčenie možno vidím posledný krát. Tretí ročník je podľa všetkých naozaj otrasný a k tomu štyri hodiny účtovníctva do týždňa. Zabite ma prosím.


Ale poďme k tým dôležitejším veciam.


Raz som na informatike pristihla spolužiačku, ako si pozerá trailer k Na vine sú hviezdy. Tak som sa k nej pridala a pozreli sme si ho niekoľko krát za sebou. A potom vyslovila tú osudovú vetu: "Nešli by sme naň do kina?"

“As he read, I fell in love the way you fall asleep: slowly, and then all at once.”

"Poďme!" Mala som v pláne ísť hneď vo štvrtok 5. 6., keď bola premiéra, ale na druhý deň bola škola, navyše autobusy mi tiež nešli veľmi dobre. Dohodli sme sa teda na piatok po škole. Fúú, to ste ma mali vidieť. Prišla som zo školy domov, bola som tam asi len polhodinu, aby som si dala obed a prezliekla sa a vyrážala som na autobus do mesta. Skoro som ho nestihla. Ale to je u mňa normálka, ja väčšinou tie autobusy fakt nestíham, ale vodiči ma už poznajú, takže vedia, že majú počkať aspoň také dve minútky navyše a ja sa vyrútim.


Kým sme čakali na trolejbus, skrývali sme sa v tieni, lebo bolo naozaj hrozné teplo. A kvôli tomu, že som sa doma ponáhľala som si zabudla nejakú fľašu s pitím. Takže ma trýznil smäd k tomu všetkému, ale dalo sa to vydržať, lebo predo mnou bola vidina Ansela na plátne. Fakt to stálo za všetky drobné.

“Some infinities are bigger than other infinities.”

Keď sme prišli do obchodného centra, najprv sme si rýchlo zašli kúpiť lístky. Podarilo sa nám chytiť si dobré miesta. Mali sme ešte chvíľku času, tak sme zašli do supermarketu a kúpili si pitie. Fakt nechápem na čo, pretože keď sme prišli pred kino, kúpili sme si ešte coca-colu - viete v takých tých papierových pohároch a hrala som sa, že som v Amerike. K tomu sme si kúpili popcorn (detské vrecko, to bolo najlacnejšie :D ) a ešte nachos. Ak ste nachos ešte nejedli, tak si ho určite dajte.

„But, Gus, my love, I cannot tell you how thankful I am for our little infinity.“

Mala som tiež v pláne, že si dám pred filmom re-reading knihy, ale moje plány akosi nevyšli. Musela som dočítať ešte iné knihy, pretože s recenziami som veľmi meškala a nechcela som s filmom čakať na iný dátum, aby som stihla knihu. Veľa vecí som si ešte pamätala a tak som si povedala, že mi to až tak veľmi nevadí. Re-reading si dám až po filme :D

Keď sme vošli dovnútra, prekvapilo ma, koľko ľudí prišlo. Bola som už na množstve iných filmov, ktoré boli tiež najnovšími "trhákmi" a bolo tam málo ľudí. TFIOS musel naozaj zaujať.


A nechýbali ani chalani. Toto ma vážne vážne dorazilo. Viete, neboli to len veľmi ochotní priatelia, ktorí sa nechali svojou polovičkou nahovoriť na nejaký romantický film. Naozaj majú u mňa teraz veľké plus.

„You gave me a forever within the numbered days, and I'm grateful.”

Kým sme sa dostali k filmu, museli sme prežiť 15-20 minút reklám na iné filmy. A potom to začalo.

Naozaj som si celý film užila. Smiala som sa s ostatnými na vtipných scénkach, nahlas sme kričali repliky dialógov medzi Augustom a Hazel a dobre sa zabávali (angličtina tu znela naozaj pekne a som rada, že som film videla v pôvodnom znení). A mala som vážny problém, aby som svojej kamoške nevyspoilerovala, čo všetko sa stane, keďže ona knihu nečítala a nevedela presne, čo má od filmu očakávať.

A viete, čo bolo najlepšie? Vidieť toľko fanúšikov Johna Greena pokope. Boli sme ako
ZDROJ: facebook
taká jedna veľká rodina, určite to znie hrozne sentimentálne, ale fakt som to tak cítila. Viete prečo?



Plač je pre ľudí nepríjemný, hlavne keď vás ostatní vidia plakať. Vyjadrujete tak svoju slabosť pred ostatnými. No tu plakali všetci a keď sa zaplo svetlo - mali by ste to proste vidieť. Všetci sme sa zdvihli a pozreli na seba. Mali sme červené a opuchnuté tváre (a dokonca aj chalani!!! vážne!) a stále nám tiekli slzy. Bolo nám zo seba tak smiešne, že sme sa všetci rozosmiali a pomaly odchádzali. Bol to veľmi náročný film, myslím emocionálne. Nedal sa zvládnuť bez plakania. Až som sa čudovala, prečo nám pri vstupe nedali jeden balík vreckoviek zadarmo.



“Oh, I wouldn't mind, Hazel Grace. It would be a privilege to have my heart broken by you.”

Kamoška, ktorá sedela pri mne sa začala fakt čudovať, keď som sa v polke filmu rozplakala. Bolo to fakt divné, lebo ešte nenastala žiadna smutná scéna, ale ja som už vedela, čo sa stane a bolo fakt ťažké udržať sa.

V jednej chvíli som mala chuť Johnovi Greenovi vynadať do oči. Mala som chuť odfotiť kôš plný vreckoviek, ktoré tam po nás po filme ostali a poslať mu to. A dokonca som chcela odfotiť aj tvár tej slečny, ktorá nám na začiatku kontrolovala lístky, vážne na nás pozerala tak divne, keď sme odchádzali.


No a potom som si povedala, že to nestojí za to. Aj tak toho autora neskutočne milujem, pretože je fakt perfektný. A som rada, že dohliadal na natáčanie, pretože takúto filmovú adaptáciu som videla prvý krát. Bol to asi najlepší film točený podľa knihy, aký som kedy videla. Jasné, že tam niektoré veci zmenili podľa seba, niektoré veci tam vynechali. Ale zdôrazňovali detaily, ktoré boli aj v knihe a to sa mi naozaj páčilo. Ten film bol proste neskutočný a s mojou kamoškou sme sa smiali, že by sme naň mohli ísť ešte raz. Ale to by som asi nevydržala a plakala ešte viac. Je naozaj zvláštne, ako to na človeka môže pôsobiť. Teda, viem, že som extrémna citlivka. A počas celého filmu som si hovorila, že je to predsa vymyslené a bla bla bla. No aj tak mi to nepomohlo. Bolo to na nervy.

ZDROJ: facebook

Musím však povedať, že najprv som si nebola istá, či sa mi Ansel bude ako Augustus pozdávať. V knihe som si ho predstavovala trochu inak. Teda, o dosť inak. Ale potom som videla film a dosť o ňom premýšľala a povedala si, že lepšieho herca do tej úlohy obsadiť nemohli. Pretože Ansel sa narodil preto, aby si zahral túto rolu. Bol neskutočný. Úplne sa do nej vžil a správal sa tak normálne a pohodlne, akoby hral samého seba.

“You don't get to choose if you get hurt in this world...but you do have some say in who hurts you. I like my choices.”

Ospravedlňujem sa za tak dlhý článok, ale musela som sa vypísať. Ako sa film páčil vám? Ak budete chcieť napísať niečo z deja alebo podobne, prosím, napíšte do komentára veľkým písmom SPOILER alebo niečo podobné. Aby ste ostatným nezranili oči :D

8 komentárov :

  1. Hm... Znie to lákavo, veľmi. No ja sa poznám, celú knihu a film by som prerevala, takže to nechám plávať. Dosť, že ma kamošky ešte na základke nahovorili na Walk to remember a Keitha... To som ani raz nevedela do čoho idem a potom som nevedela prestať plakať. (Niežeby som si tie filmy nezamilovala, ale aj tak.)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Aj ja som prerevala :D :D Mám rada, keď ma niekto dokáže rozplakať :D

      Odstrániť
  2. Urcite vsetkym odporucam pozriet si aj Now is Good.
    TFIOS je krasny a dojemny film. Ale Now is Good je velmi dramaticky a drsny film. Tiez je to o dievcati s rakovinou, je tam aj romantika ale hlavne aj drsne scenky, ktore v TFIOS nenajdete (no ani tam nechybaju). A samozrejme si pripravte vela vreckoviek, pretoze plakat budete ako nikdy :)

    Ronnie, ronnieheartsmakeup.blogspot.com

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za odporúčanie, idem si to hneď vyhľadať.. :D

      Odstrániť
  3. Oukéj, už tak dlouho o tomhle čtu. Ať už knížka nebo film, a vidím to tak, že zítra jdu do knihkupenctví pro knížku!
    Vypadá to úžasně, nemůžu se dočkat, až se do toho příběhu ponořím :))

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Přesně jsi vystihla moje myšlekny. Moc hezká filmová recenze :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za každý komentár :)

Back to Top